Letecky do neznáma...

Kazachstán a Kyrgyzstán

Je marec, prípravy na svadbu sú v plnom prúde. Popri svadobných povinnostiach stihnem môjho budúceho manžela bombardovať otázkou: ,,Kedy vyrazíme na ďalší výlet?“. Pretáčajúc očami poznamená: ,,Nestačia ti starosti okolo svadby?“. Nakoniec príde s návrhom – Expedičný klub a cesta do neznáma. Po chvíľke premýšľania súhlasím. Nemusíme sa zaťažovať plánovaním, nebudeme ani vedieť, kam poletíme! Na ďalší deň vypisujeme prihlášky, ktoré ako neskôr zistíme, naplnili minimálny počet uchádzačov na uskutočnenie expedície.

Kam to asi bude? Máme letieť za 16 dní. Objavia sa informácie k výbave, počasiu, či ubytovaniu a hľadá sa druhý vodič s medzinárodným vodičákom. Aká bude finálna destinácia a kto nás bude sprevádzať, sa dozvieme až na letisku.

27.4. Praha
Nastupujeme do autobusu smerujúceho na Letiště Václava Havla. Nenápadne sa dívam po mužovi s podobne veľkým turistickým báglom. Bola by to asi veľká náhoda, keby ide s nami. Hneď ako si sadne na sedačku, prihovorí sa: ,,Kam cestujete? Všimol som si, že máte batohy ako ja.“ Vysvetlím mu situáciu. ,,Čože? Ja idem tiež!“, začne sa smiať. Po krátkom predstavení si všimnem jeho tričko. ,,Odkiaľ si zo Slovenska? Na tričku máš meno dediny, odkiaľ pochádzam a kde bývame,“ pýtam sa Peťa. ,,Aj ja som odtiaľ, len som sa už odsťahoval,“ odpovie. Tak to je sila, smejeme sa spolu.

Rozkaz znel jasne: pred kaviarňou Costa Coffee o 13:15. Tam stretávame už všetkých členov expedície  – dve Slovenky Dorku a Danielu, Jiřího ako zástupcu českého mužstva a doteraz neznámu sprievodkyňu Nicolette. ,,Aké destinácie tipujete?“, pýta sa. Padajú rôzne návrhy: Gruzínsko, Arménsko, ale aj Kazachstan. Nicolette nám s úsmevom oznamuje: ,,Letíme do dvoch krajín, jedna tu už padla.“ Zatajíme dych. ,,Je to Kazachstan a Kirgizstan.“ Wau, hovorím si. Podľa ostatných výrazov nie som sama. Tam som predsa vždy chcela ísť. Ešte k tomu neletíme do jednej, ale rovno do dvoch krajín!

28.4. 1.deň
Po dlhom lete s prestupom v Qatare prilietame do Almaty. Ešte v lietadle zisťujeme, že Nicolette nie je na pomalé rozbehy. Prvý deň má byť poriadne nabitý – niekoľkohodinová cesta SUV-čkami, turistika a prespávačka na horách. Vychádzame z letiska prevziať si autá. Prenajímateľ áut oblečený v teplákovej súprave rozpráva angličtinou so silným ruským prízvukom. Vyzerá ako hlavný záporák z amerického filmu. Je zároveň sympoš, preto sa fotíme s ním aj jeho manželkou pred dvoma Toyotami Highlander, ktoré nás povezú za dobrodružstvami.

Nálada stúpa a únava opadáva akonáhle prichádzame na lokálne trhovisko Green Bazar. Domáci aj turisti tu nakupujú koreniny, čerstvú zeleninu, ovocie, orechy, tradičné stredoázijské jedlá alebo dokonca nábytok, oblečenie, drogériu a iný rozličný tovar. Potrebujeme balenú vodu, plynové bomby na varenie a na vzájomnú komunikáciu dve SIM karty - jednu do každej skupinky. Stihneme aj prvé gastro zážitky. Ochutnávame lisovanú šťavu z granátových jabĺk, gyozu, miestny syr a varenú kukuricu. Že sa tu dá zohnať naozaj všetko zisťujeme, keď prechádzame okolo malého stánku s maskami na zväčšenie prsníkov, či tabletkami podobnými Viagre.

Po nákupoch mierime z Almaty do stepnej krajiny. Široká diaľnica sa postupne mení na užšiu a menej frekventovanú cestu lemovanú suchými kopcami. Cestovanie nám narúša benzínový smrad, ktorý zacítime hneď ako začneme dobiehať auto prvej časti expedície s Nicolette za volantom. Po krátkej Broňovej úvahe voláme do prvého auta, aby zastavilo. Niečo sa nám nezdá. Po obhliadke zisťujeme, že posádke rapídne klesá palivo v nádrži. Benzín odniekiaľ uniká a po dopade na rozpálený motor sa vyparuje. Prúser. Sme uprostred ničoho v skalnatom priesmyku bez signálu. Dohodneme sa, že v najbližšom mestečku so signálom natankujeme a zavoláme majiteľovi áut.

Za benzín platíme v malej búdke stojacej pri ošarpanej pumpe. Z druhého konca telefónu sa lámanou angličtinou dozvieme, že sa na poruchu príde pozrieť majiteľov známy. Onedlho pri nás zastaví džíp. Vystúpia z neho mladí ľudia a predstavujú sa ako záchrancovia, ktorým volal majiteľ. Auto síce opraviť nevedia, ale zoberú nás do mestečka, odkiaľ sa práve vrátili. Takže žiadny opravár. A čo s autom? Pokazené auto máme nechať na pumpe. Majiteľ pošle opravára z Almaty, ktorý auto dovezie na druhý deň do Saty. Neváhame. Už dosť preplnené auto našich záchrancov dotlačíme batohmi a nasledujeme veľký džíp našou poslednou funkčnou Toyotou.

Ubytovanie nájdeme pomerne rýchlo. Domáca rodina nám ukáže čisté izby, do ktorých sa môžeme zložiť. Trúbu majú nemeckú, ešte s neodlepenou nálepkou. Všade koberce. Odchádzajú na návštevu. Kvôli vysokej jazykovej bariére síce nevieme kam, no nechávajú nám celý dom nestrážený. Prídu až neskoro večer, hovoria. Niektorí z členov výpravy príjmu ponuku využiť saunu stojacu na dvore a zdieľajú s nami zážitok – vraj luxus! Posúďte sami. Odvážime sa ochutnať aj syr v podobe malých sušených hovienok. Zisťujeme, že chutia príšerne. Keď sedíme v kuchyni veľkého murovaného domu skonštatujeme, že pokazené auto nie je až taká tragédia. Dnes síce nebudeme spať pod hviezdami, ale zato v mäkkých posteliach pekne v teple. 

29.4. 2.deň
Ráno nás čaká v Saty opravené auto, tak ako povedal majiteľ. Mierime na jazero Kolsay, cez ktoré sa brodíme na boso a robíme prvú spoločnú foto s expe vlajkou. Na obed si po turistike pochutnávame na jedlách ako Plov (opekaná ryža s mäsom, zeleninou a hrozienkami) alebo pečenej jahňacine so zemiakmi. Skúsime aj acidofilný slaný nápoj katyk a objavíme čaro miestneho čaju s cukrom vykryštalizovaným do hranatých útvarov topiacim sa v horúcej vode. Po hostine nám príde chuť na dezert. Keď sa rukami a nohami pýtame pani pri pokladni, čo za puding to je vo vitríne, hovorí niečo o mlieku a sladkosti. Pozerám sa na Dorku – riskneme to a ochutnáme spolu? Dobre. Bolo to dosť drahé na dezert, skonštatujeme, keď na parkovisku otvárame plastový kýblik so sladkým obsahom. ,,Nie je to med?“, pozrie sa na mňa. Má pravdu. Smejeme sa. Keď nie dezert, máme aspoň med na cestu do nášho taškentského čaju.

Po obede sa presúvame k jazeru Kaindy. Na prašnej ceste stretávame buchanky jazdiace nebezpečnou rýchlosťou. Brodíme autami horské potoky, prechádzame okolo stád koní. Na východiskovom bode túry si namiesto vyznačeného chodníka vyberáme alternatívnu trasu popri potoku. Bude to rýchlejšie, zhodneme sa. Akurát že o niekoľko metrov neskôr sa koryto potoka zužuje a my sa škriabeme po sypkých stenách brehu, aby sme neskončili vo vode. Odmenou za náš boj je ikonický výhľad z plagátov lákajúci turistov na návštevu Kazachstanu v informačných bulletinoch. V roku 1911 po zemetrasení a následnom zosuve vápencové skaly prehradili roklinu Chon-Urekty vo výške asi 2000 metrov nad morom. Po jej zaplnení vodou vzniklo tyrkysové jazero, v ktorom zostali kmene stromov trčiace nad jeho pokojnú hladinu, zatiaľ čo pod vodou sa zachovali aj konáre obrastené machom. Do jazera si namočíme nohy. Voda je tu vážne studená.

Je čas premiestniť sa na miesto nocľahu k Charyn kaňonu. Pri hľadaní táboriska osvietime čelovkou malého škorpióna. Miesto na skalnatých stenách sa nám zdá po tme nedostupné, preto si rozkladáme stany nižšie pri rieke tečúcej kaňonom. Že nijaké škorpióny nikoho netrápia, potvrdzuje hlasné pochrapkávanie ozývajúce sa krátko po tom, čo zalezieme do spacákov.

30.4. 3.deň
Zobúdzanie je ako z rozprávky: slnečné lúče odrážajúce sa od hladiny vody, oranžové kopce dopĺňa jarná nálada zakvitnutých kríkov. Nestíham si ani vychutnať pokojný obraz krajiny a už sa z táboriska premiestňujeme bližšie do Údolia hradov – najznámejšieho úseku Národného parku Charyn dlhého 3 kilometre. Niekoľko miliónov rokov starý prírodný úkaz sa vinie územím ďalších približne 150 kilometrov, pričom väčšina jeho zákutí je turistami neobjavená. Po svahu zídeme na cestičku tiahnúcu sa medzi skalnatými útvarmi. Prídeme ku starému zelenému stromu, kde si namočíme v rieke Charyn nohy. Späť sa šplháme po stenách kaňonu skrz skalnaté okno cestou, ktorá je podľa strážnika pri okienku s lístkami uzavretá.

Pred nami je cesta do Národného parku Altyn Emel. V mestečku Shonzy zisťujeme, že žlté trubky vedúce okolo budov a domov slúžia ako rozvod plynu. Skúšam si moju prvú jazdu za volantom, hoci nie som náhradný vodič s medzinárodným vodičákom. Policajtov sme zatiaľ nevideli. Cesta je znovu priestranná, dlhá, bez áut. Svedčí o tom aj somárik, ktorého stretáme pri pumpe. Keď sa ho snažím odfotiť, kráča slobodne po asfaltke a nevšíma si ani mňa, ani Ladu Nivu obiehajúcu zviera širokým oblúkom. V pozadí svietia kopce zaliate mäkkým podvečerným svetlom bijúce sa so sýto modrou oblohou schyľujúcou sa k dažďu.

V ospalom meste Kalinino behajú deti v školských uniformách. Mierime k administratívnej budove Národného parku – potrebujeme vybaviť povolenie na vstup. Rozdelíme sa na dve skupinky – tých, ktorí vedia pár slov po rusky s Nicolette, ktorá má papiere, a druhých, ktorí zostanú pri autách. Zostávam v druhej skupinke. Pri pomníku obetiam druhej svetovej s Broňom hladkáme túlavých psov a s Dankou stihneme pozrieť exponáty malého prírodovedeckého múzea. Čakáme už polhodinu. Medzitým prifrčí strážnik na motorke ozdobenej tkaným kobercom. Z vchodu napokon vychádza naša posádka. Problém čisto byrokratický, ale cesta je voľná! S miestnymi dofúkneme prázdnu pneumatiku auta. Teraz už naozaj. Strážnikovi na check-pointe ukazujeme povolenie na vstup a  vstupujeme na územie parku.

Čím rýchlejšie ideme, tým menej cítime rolety na ceste. Za autami sa víri prašná pôda. Do západu slnka musíme stihnúť ešte jeden check-point so strážnikmi. Aj oni majú otváracie hodiny. Pred check-pointom vidíme parkovacie miesta pre vozíčkarov a dopravnú ceduľu - pozor nerovná vozovka. Vtipné. Naokolo nie sú domy, ani iné budovy, či spevnené cesty. Len step a pieskové duny osvetlené podvečerným zorom.  Po príchode do táboriska s malým domčekom varíme večeru. Z rozľahlého priestoru sa nesie ticho prerývané vetrom. Zhasneme svetelný smog čeloviek a kocháme sa hviezdnatým divadlom nad našimi hlavami.

1.5. 4.deň
Program na nasledujúci deň nám Nicolette prezradí večer pred spaním. Dnes máme vidieť Spievajúcu dunu vysokú 150 metrov. Po pár kilometroch jazdy autom prichádzame do piesočnej krajiny. Šplháme sa až na vrchol, z ktorého je výhľad na okolitú krajinu. Našim cieľom je zistiť, či fakt spieva. Experiment uskutočníme spustením sa z duny dolu hlavou, či po zadku, pričom počúvame dunivý tón piesku. Je to tak - spieva aj nám.

Onedlho svištíme k horám Aktau. Pred očami sa nám naskytá farebné divadlo Tiramisu hôr. Prvých 300 metrov hľadíme na zem loviac biele krehké selenity, ktoré sú rozosiate všade naokolo nás. Cestičkou sa dostaneme do útrob skalnatých kopcov, kde slnko nesvieti. Pôvodne tvrdý povrch sa mení na mäkké bahno, v ktorom sa zasekne Dorka a pôda ako malta takmer vcucne jej tenisku.

V parku Altyn Emel navštevujeme ďalšiu zaujímavosť – červené lávové Katutau hory, kde pravekí ľudia vytesávali svoje obydlia. Namiesto pravekých ľudí však myslíme na horúce pramene, ktoré nás majú čakať v najbližšom tábore. Oáza so 700 ročnou brezou, ktorou vraj prechádzal Džingischán, má zaujímavú atmosféru. Nachádza sa tu záhrada s ovocnými stromami, domček, kadibúda pre hostí a potôčik ústiaci do jazierka obrasteného kosatcami. Prezlečieme sa do plaviek. Signál tu nechytáme, po prameňoch musíme pátrať. Každý z nás hľadá v suchej pôde náznak vody. Nič však nenachádzame. Dostaneme sa až k malému ohradenému statku. Podľa informácií to musí byť niekde tu, hovorí Nicolette. Keď už rozmýšľame, že pátranie zabalíme, ozve sa niečí hlas: ,,Našiel som vodu!“. Môžu to byť naše kúpele? Pristupujeme bližšie. Naozaj, našli sme ich. Dívame sa na hrdzavú trubku v dvojmetrovej výške, z ktorej sa do malého jazierka leje vajcovo zapáchajúca vlažná voda. Začneme sa rehotať, niektorí sú zúfalí. Mali sme sa konečne okúpať. Neváhame. Trubka s vodným prúdom slúži ako sprcha, čo je aspoň na umytie vlasov ideálne. Z bezpečnostných dôvodov skúša Jirka hĺbku vody v jazierku - ľahne si do vody v plavkách na chrbát a zisťujeme, že voda mu siaha po päty. Tak akurát. Poriadne sa nasmejeme a skonštatujeme, že takýto obraz horúcich prameňov nebol ani v našich najdivších predstavách.

2.5. 5.deň
Pred hranicami s Kirgizskom sa roztvára horizont nekonečných zasežených vrcholkov pohoria Ťanšanu. Popri ceste začínajú pribúdať zakvitnuté pastviny. Keď ktosi navrhne prestávku, trmácame sa jednou z posledných kazachstanských dedín. Zastavujeme autá na krajnici a kontrolujeme si doklady. Pri ochutnávaní šialene farebných cukríkov zbadáme na druhej strane cesty jazdca na koni, ktorý ženie pred sebou ďalšie dva kone. Preklusajú okolo ohrady, kde podupkáva nervózny kôň. Pri pohľade na kamošov trhá hlavou a vzpína sa. Ohrada sa mu nepáči. Ani sa nenazdáme, preskakuje plot a cvála po asfaltovej ceste. Jazdec vidí koňa na úteku, popchne toho svojho a začne sa závod, v ktorom všetky štyri kone tryskom bežia dedinkou. Divadlo sledujem so zatajeným dychom a fandím uprchlíkovi.

Prechod cez hranice strážia vojaci so zbraňami a psami. Kontrolujú auto, zatiaľ čo nakladáme bágle na kontrolný pás. Mojou šikovnosťou pri vyberaní ruksaku padá na zem s hlasným kovovým rachotom ešus. Kým ho stihnem zdvihnúť, bežia ku mne v panike traja vojaci a ja im ukazujem, čo sa stalo. Prechod na hranici je inak hladký. Menej hladká je však cesta na kirgizskej strane, kde asfaltka vydrží sotva kilometer od hraničnej závory. Nasleduje prašná cesta s ťažkou technikou a robotníkmi. Míňame aj nezvyčajné cintoríny s väčšími i menšími kamennými pomníkmi ovplyvnenými moslimskou a sovietskou kultúrou.

V Karakole bývame v jurtách zasadených do surrealistického prostredia sovietskych bytoviek. Sme hladní a preto vyrážame do mesta. Po tipe od okoloidúcich prídeme do reštaurácie s luxusným zariadením. Usadíme sa do salónika. Po chvíľke príde čašníčka s telefónom a na google prekladači ukáže vetu: za salónik sa platí, stoly mimo salónika sú grátis. Cenu si rozrátame. Každý z nás by mal zaplatiť pár centov na hodinu. Zdvíhame sa a smejeme sa – snáď si za sedenie nebudeme platiť, keď to môže byť zadarmo! Na prázdny žalúdok si pripíjame koňakom. Jedine Danka zostáva s povzdychom na sucho, keď jej namiesto tequilového koktejlu margerita čašníčka prinesie neapolskú pizzu.

3.5. 6.deň
Budíme sa v jurte vystlanej farebnými kobercami. Na otázku, či sa dokážeme dostať s našimi džípmi až k ubytovaniu v údolí Altyn Arasan vo výške 3 800 m.n.m., nám majiteľ odpovedá: ,,Určite nie, cestou hore dokonca zomreli ľudia v aute, keď dostali šmyk na ľade.“ S úškrnom dodáva: ,,No boli opití.“ Nenechávame sa odradiť. O hodinu sa skúšame autami vyškriabať prudkým turistickým svahom, kde bežne chodia iba buchanky. Po 100 metroch chytíme podvozok na veľkých kameňoch. Vyjsť hore našimi autami je fakt nemožné. Ideme za šoférom buchanky, ktorá celý čas smutne pozoruje naše trápenie a dohodujeme sa na odvoze. ,,Musím si ísť najprv do mesta po benzín,“ ukazuje šofér názorne na kanister. Súhlasíme. Netušíme, že o chvíľu zažijeme šialenú jazdu popierajúcu zákony fyziky.

Šofér leje benzín do nádrže so zapálenou cigaretou v ústach. Buchanka je vytunená rôznymi vychytávkami, napríklad krytom vyrobeným zo starej plechovky. Strecha je zhrdzavená a miesto plechu má preglejku. V aute nie sú pásy, držadlá, či opierky. Keď začneme šplhať do kopca, neveríme, že buchanka cestu zvládne. Sme ako v pračke perúcej na vysokých otáčkach. Nebezpečne sa kolíšeme, búchame si hlavu o strop, naše ruksaky lietajú. Cítime spálený benzín akoby priamo prenikal do vnútra auta a nemôžme ani vyvetrať – okno je zadrôtované proti vypadnutiu. Šofér si pobafkáva zo svojej cigaretky ako každý iný deň v práci.  Keď zastavíme z neznámeho dôvodu, šofér vystúpi z auta s plastovou nádobou, do ktorej naberie vodu z horského potoka. Vráti sa, otvorí poklop vedľa svojej sedačky a vyleje vodu na motor. Problém vyriešený. Pohneme sa ďalej, zostáva nám 6 kilometrov. Auto sa po pár minútach s hlasným praskotom zadrhne. Po obhliadke vodič smutne skonštatuje: ,,Kaput.“ Pomáhame roztlačiť zaseknutú buchanku, až kým ju úplne nevykliesnime. Napriek tomu, že si šofér pýta peniaze len za benzín, zaplatíme mu spravodlivo za polku cesty. Šťastne sa ponúkne – príde nás ráno zobrať hore ku horskej chate. Zdvorilostne odmietame. Ktovie, či sa mu zajtra podarí vôbec naštartovať.

S báglami plnými nepotrebných vecí vyrážame na túru. O dve hodiny neskôr hľadíme do údolia Altyn Arasan. Medzi zasneženými vrcholkami ležia zelené lúky s koňmi pasúcimi sa okolo drevených chatiek a júrt. Údolie je známe geotermálnymi prameňmi. Aké asi budú, rozmýšľame po najčerstvejšom zážitku z Kazachstanu. Večer sa ponárame do tentokrát už naozajstného horúceho kúpeľa v malom vybetónovanom bazéniku drevenej chatky. Padá noc, stihneme si ešte objednať konský odvoz na zajtra a uložíme sa na spánok.

4.5. 7. deň
Kovboji, ktorí nám majú osednať kone, meškajú dve hodiny. Zo zvierat máme pocit, že nevyhľadávajú ľudský dotyk a nereagujú ani na návnady v ruke. Náš sprievodca rozdeľuje tátošov. Všetko sú to žrebce, ktorým priväzujú na boky sediel naše bágle. Jeden spomedzi nich divokosťou prevyšuje ostatných. Nervózne hrabe nohami a nenechá si nasadiť ohlávku. Na divocha usadí Broňa, ktorý sa spočiatku svojmu osudu bráni. Keď už sme všetci v sedle, dolina je ešte krajšia ako bola včera. Túra trvá 3 hodiny, no mne ako milovníkovi koní to vôbec nevadí. Teda takmer nie. Moju idylku narušuje môj budúci manžel, ktorý každých päť minút popchíňa svojho najskôr divokého, neskôr lenivého koňa slovami naučenými od sprievodcu. Uťahujeme si z neho, že dnes v noci sa bude chudák kôň strhávať zo spánku na opakujúce sa slovo čchu, ktoré musel počúvať celú cestu.

V cieli stretávame našu buchanku, ktorá vyzerá stále nepojazdne. Presúvame sa na obed a konečne ochutnávame kumys – stredoázijský nápoj z kvaseného kobylieho mlieka chutiaci ako penivé acidko. Pamätáte si ako som pár viet dozadu písala, že mám rada kone? Som takisto veľký jedlík a rada objavujem cudziu kuchyňu. Neodolávam. V reštaurácii si objednávam kyrgyzské národné jedlo beshbarmak, niekoľko hodín varený vývar z konského mäsa.

Opäť na ceste, tentokrát k Jeti-Ögüz skalám. Červené pieskovcové skaly sa nachádzajú pár vzdušných kilometrov od údolia, v ktorom sme strávili noc. Pôsobia však akoby so zasneženými vrcholkami nemali nič spoločné. Tento pocit rôznorodosti krajiny na malom území nadobudneme viackrát. Slané jazero Issyk Kul ležiace vo výške 1600 m.n.m., je druhým najväčším horským jazerom na svete. Jeho pobrežie evokujúce balkán kontrastuje so záhradou plnou ovocných stromov, v ktorej nám roztomilá domáca pyšne ukazuje vysoké kmene starých orechov. Rovnako tak piknik na kamenistej pláži pri západe slnka s pohľadom na rozľahlú vodnú plochu pripomínajúcu more pôsobí, akoby náš dnešní pobyt na horách bol len vzdialenou myšlienkou.

5.5. 8. deň
Raňajšia túra na Barskoon vodopády nám ponúka šancu znovu sa priblížiť ku kirgizským vrcholkom. Pri ceste stojí bizarná socha hlavy Juraja Gagarina, ktorý tu strávil čas oddychu po návrate z vesmírnej misie. Turistika nás dovedie až k vrchnému vodopádu pomenovaného po slávnom alkoholickom nápoji šampanské, kde sa fotíme vo vysokohorskom snehu.

Pokračujeme do farebného kaňonu Skazka. V obchodíku si po ceste kupujeme najhygienickejšie balenú zmrzlinu bez obalu nahádzanú vo veľkom mrazáku a dúfame v hladký črevný priebeh pozerajúc sa na miestne deti dojedajúce sladké kornuty. Skazka kaňon je tvorený ďalšou hrou prírody. Voľne sa môžete prechádzať po kopcoch žltej až červenej farby alebo kochať sa špicatými útvarmi pripomínajúcimi ostnatý chrbát draka. Práve k drakovi a krásnej mladej žene, ktorá odmietla opätovať jeho city, sa viaže legenda o jeho vzniku. Odmietnutý drak chcel v hneve mestá, kde sa rozprestiera jazero Issyk-Kul, potopiť vytiahnutím vody zo studní obyvateľov. Ľudia pred drakom studne chránili zlatými poklopmi, až pokým mladá žena nezabudla zakryť jednu zo studní a  drak pochoval celé údolie pod vodu. Z hladiny jazera bol uchvátený natoľko, že si ľahol na južný breh dnešného kaňonu a premenil sa na kameň. My sa v jazere ochladíme a ochutnávame, či je voda slaná ako v mori.

Čaká nás posledné šoférovanie dňa na ubytovanie v Národnom parku Chong-Kemin. Pri neskorej večeri si stihneme rezervujeme na ďalší deň raftovanie a s únavou padáme do postelí.

6.5. 9. deň

Obliekame si neoprén a nasadáme do raftového člna splavovať rieku Chu. Po krátkej inštruktáže od kapitána posádky onedlho pádlujeme po spenenej vode. Spomíname si na naše sracie príhody, ktoré sa intenzívne diali počas celého pobytu, až kým nezistíme, že kapitán lode je Poliak a určite rozumie aj to, čo by sme nechceli, aby rozumel.

Keď začne jemne popŕchať, my už pálime benzín do Bishkeku. Cestou sa zastavíme pozrieť si minaret Burana, patriaci k najstarším minaretom v Strednej Ázii. Oblasť okolo minaretu patrí k významným archeologickým náleziskám hodvábnej cesty. Nachádzajú sa tu balbaly – kamenné sošky uctievajúce mŕtvych alebo označujúce miesto, kde bolo telo pochované.

Po dvoch hodinách cesty od minaretu sme v Bishkeku. Brázdime ulicami a nasávame atmosféru. Najviac nás zaujme zábavný park s veľmi lacnými lístkami na atrakcie ako kolotoče a ruské koleso, z ktorého vidíme celé mesto ako na dlani. Nicolette, Broňo a Peťo vyskúšajú adrenalínovejšie jazdy. Neskôr popisujú, že napriek obľube kolotočov by ďalšiu jazdu nechceli zažiť ani zadarmo. My si s Dankou objednávame pivo v neďalekom stánku a mierime na nákupy.

Večer sa v dohodnutý čas stretávame v pivárni, kde rôzne druhy piva zajedáme sušeným mäsom a orieškami. Rýchlo sa dostávame do podguráženého stavu, čo vyvrcholí nápadom navštíviť saunu. Sauny sú tu podľa legiend otvorené cez deň aj  v noci. Vygooglime non-stop saunu nachádzajúcu sa o pár ulíc ďalej, kam sa spolu s Dorkou, Jirkou a Peťom sebaisto vyberieme. Podľa máp stojíme presne pri saune, no nikde nevidíme vstup, ani nápis, ktorý by to naznačoval. Blúdime pomedzi domy a garáže. Nakoniec vyhodnotíme, že pán v stánku s jedlom oproti nám môže pomôcť. Vysvetlíme mu, čo hľadáme a ukážeme mu telefón s mapou. Pýta sa nás, odkiaľ prichádzame. Podávame mu telefón so zapnutým reproduktorom a vytočeným číslom na saunu. Z druhého konca sa ozve rozospatá žena. Jediné, čo mu rozumieme, je veta: ,,Vážení gostia z Československa!“ Sauna je zavretá, tak sa aspoň odfotíme s ochotným pánom a kúpime si slané pečivo ako vďaku za jeho snahu vybaviť váženým gosťom nočné saunovanie.

7.5. 10. deň

Posledný deň prechádzame hranicami späť do kazachstanského priestoru. Pred Almaty trčíme niekoľko kilometrov v kolóne. Cesta je príšerne pomalá. Almaty sa mi z okienka auta javí ako mesto s bohatým centrom obkoleseným ošarpanými, architektonicky zaujímavými panelovými bytovkami, za ktorými sa nachádza chudobný okraj s ešte ošarpanejšími domčekmi. Mestský ruch silne kontrastuje so zasneženými vrcholkami horského masívu Ile Alatau rozprestierajúceho sa na juhu s kyrgyzskými hranicami.

Zostáva nám už len odovzdanie áut, krátky odpočinok na hosteli a polnočný odlet domov. S Dorkou a Dankou sa zatúlame k Zenkovej katedrále, jednej z mála ortodoxných chrámov medzi moslimskými mešitami. Peťo s Broňom sa vyvezú lanovkou na kopec Koktobe, odkiaľ je výhľad na mesto. Jirka nám do spoločnej skupiny posiela fotku mramorového obloženia stien metra. Druhé funkčné metro v Strednej Ázii, po taškentskom v Uzbekistane, má síce momentálne funkčnú len jednu linku, no považuje sa za jedno z najčistejších a najkrajších na svete.

Blíži sa koniec. Stojíme na letisku a prehrávame si v hlave všetky zážitky. Bola to super jízda, poriadne nabitý program so skvelými ľuďmi a ja budem určite spomínať na moju expedíciu do neznáma ako na prvý nezabudnuteľný zážitok s Expedičným klubom. Načo ešte čakáš? Ak máš rád prekvapenia alebo potrebuješ posunúť svoju komfortnú zónu, prihlás sa!